Dinz un journ d'un ôn,
cant tutti î saren anà
viò da moun paî,
cant din souz eulhs
së sarè teà lou darriè souvënî
dë uno vito pasô
cant loû prô
coumençaren a esre cubers
dë ronza e mi sarèi
soulet, alouro,
mëcqué alouro sounarèi
la cloccho dë la vèlho gleizo
e mandarèi la mort.
Dengun venarè
a s'agrouchô
su moun corp, plen dë fiouro;
venarè mëcquè l'auro
a më prestô lou crô
la neò quë cheierè
en quée journ
sarè beniò e ma
plu bello cuberto.