Senso patouà ou sieen perdû
Tipologia file: testo Oc
Tipologia testo: discorso
Grafia testo Oc: Escolo dóu Po
Data Pubblicazione: settembre 1981
Fonte: LV, 1981, N.33, p.3-4
Autore:
-del testo Oc: Ezio Martin
Luogo:
-di provenienza dell'autore del testo oc: Roure
Valle: Chisone
LE DISCOURS D'EZIO MARTIN A LA FETO DË LA VALADDO
Enquèu oû së troubeen eisì â Viaaret, rehunî per la fèto dë LA VALADDO, lë journòl quë s'eefòrso dë tënî aut l'onour dë notro tèro e dë sa lengo. Ma, din l'espresion dë la gent, sett' fèto l'ee dëcò la fèto dâ patouà. En eefet, l'ee ben lë patouà quel quë marco melh le caratere dë notro tèro.
So qu'ee-lo lë patouà? Tut î pensan dë zë sabee. Pourtânt l'ee pâ fasile dë nen dounô la definision, perquè lë patouà l'ee bieen dë choza â viegge.
Tou d'abort, lë patouà l'ee lë ben lë plû pur, lë mens chòr, ma dëcò lë plû valabble quë nouz ân tranzmet notri paeri e qu'ouz aveen lë dëvee dë tranzmettre a notri meinô, sobbre tout cant î vivan sû plòso e î sioûn filhs dë paere e maere patouazans.
Oû vëneen dë chantô a la glèizo:
E onouro toun lengagge,
lë plû bèl eritagge,
autrëtant velh quë l'eagge
d' la Valaddo dâ Cluuzon.
Lë patouà coumà eritagge. Per dë siècl, set eritagge oû l'eveen arsèt coumà unë chozo naturòlo d'unë generasion a l'autro, fin a calc temp fòe. Ma doo l'ouro ouz aveen acoumensà a lë mepriizô. D'abort, per notri meinô, oû lh'aveen preferì lë piemountee, quë l'ez un dialet dë tou respet, ma qu' en fin dâ conth al ee dialet ni mèi ni mens quë lë notre. Aprê, dëcò lë piemountee al a acoumensà a noû parèise pâ pro shic per notro maniero dë vee. O ma, Dioù mersì, ouz aviôn l'italian a pourtô dë man. Alouro, oû së lhë sieen foutù sû coumà s'ouz aguèssan decoubèrt lë paî dë la coucannho; e, per l'empauzô a notri meinô, quë magòro î dëmandòvan pâ melh quë dë parlô patouà, ouz aveen troubà unë razon dë fère: l'eecolo. Oû parleen italian â meinô perquè la lhë servarè per l'eecolo. Ma mi voû diouc quë l'eecolo l'ee pâ unë razon. Cant notri paeri acoumensòvan a anô a l'eecolo, d'italian î nen sabiôn ren; e, cant î finisiôn souz eetuddi, î lë sabiôn melh quë serteni diploumà dâ journ d'enquèu, perquè il aviôn emprê lë bèl italian dë l'eecolo e pô lë paure italian dë meezon. E dë parlô patouà l'a pâ empaachà qu'alouro, cant etudiô l'êre ben plû difisile qu'èuro, la lhë sourtèsse dë lâ valadda dâ Cluuzon, dë San Martin e dë l'Auto Doro un proufont dë mèitri e dë proufesours, d'avoucòs e dë noutòri, dë prèiri e dë mënistri, dë medësins e dë farmasiens, dë rajouniés e de geomèttri.
Ma èuro dëcò l'italian al acoumenso a pâ mèi bastô. Coumà oû sabà, â Roure la lh'a, dëpèu doû ans, eecolo dë patouà. E ben, â Viaaret, calcun, ou calcuno, a jò dit a unë meetreso e a d'autri: «Noumpô dë moûtro lë patouà â meinô, oû fariô melh dë lhë moûtrô lë fransee e l'anglee». Just: l'ee bèl e ben d'emprènne lâ lenga; ma la lh'a laz eecola e loû mèitri aprovo per queen. D'un autre caere, l'ee tragiqque quë dë gent quë sioûn iità encapabbli dë moûtrô la lengo dâ paî â meinô, î pretendan quë l'eecolo s'encharge dë moûtrô az ecouliés, pâ mequè lë fransee (e, fin eisì, la së coumpren encòro, aboù la Franso a doû pô), ma dëcò l'anglee. Alouro, jordrant lë piemountee, iè l'italian, enquèu l'anglee; e dëman, so qu'encòro?
E ben non, oû dëveen voulguee lë patouà, perquè lë patouà l'ee noû. En patouà la s'ee pensà, la s'ee razounà, la s'ee badinà, la s'ee countià d'istoria a la velhô, la s'ee parlà d'amour. E la s'ee prià. En eefet, cant notro gent së troubòvo dinz un dangiè, î diziò pô: «Dio mio, aiutami!», ma: «Boun Dioù, ajouàmè!».
Euro ouz aveen arcoumensà a priô lë Boun Dioù en patouà, coumà oû veneen dë fô a la glèizo. Ma la vento quë notro priero vennhe ben dâ cör e qu'î monte a Dioù aboù l'ideò dë dounô unë suitto coucrètto a lâ paròlla. Ouz aveen chantà:
Boun Dioù dë notri paeri,
soûten-noû su l' chamin
quë meno tû loû fraeri
dë la Valaddo a soun destin.
Ma lë Boun Dioù â noû soûten a coundision qu'oû fòzan l'eefors dë noû soutënî noû memi. Al eecouto pô lâ priera adont la lh'a mequè dë paròlla e pâ d'entensions.
Oû lh'aveen dëcò dëmandà dë noû guidô â
Destin dë rënaesenso
d' la tèro dë Prouvenso
e dë notro counsienso
d' la Valaddo dâ Cluuzon.
Oi, aboù s'tâ paròlla ouz arcounoeseen d'apartënî a la tèro dë Prouvenso, belle s'oû viveen en teritori italian per aministrasion, perquè dë la Prouvenso oû parleen la lengo sou formo dë dialet, perquè loû nons dë notra famillha, dë lâ bourjô, dâ post din la campannho, dë lâ mountannha, l'ee dë nons prouvensòls. E l'ee per soon qu'ouz ounoureen d'autours coumà Jouzèp Roumanillho, Teodor Aubanel e, sobbre tout, Frederì Mistral, lë gran pouètte dë Mirèllho e dë Chalendòl, lë manhifiqque escritour quë justament, al a merità, en glorifient notro lengo, le premi Nobèl per la literaturo. E en meme temo oû tëneen a mantënî notro identità, notro counsienso de Prouvensòls, òi, ma dë lâ valadda dâ Cluuzon, dë San Martin e dë l'Auto Doro. E vouz-autri oû voû figurà pô gaere larjoment il ee parlô notro lengo. Douâ sëmòna fòe èec arset la vëzitto d'un jouve dë Bordeaux, su la coto atlanticco dë la Franso; e ben, per douâ oura e mèzzo, oû sieen iità en couversasion senso dire unë paròllo dë fransee ou d'italian, ma en parlent a notre aeze chaacun soun patouà, ou «ousitan», coumà diziò justoment lë jouve Michel Audoyer. L'ez iità uno dë lâ plû proufonda empresions quë mi òhe prouvà din ma vitto: quello dë troubô un fraere dë lengo d'un paî a mèi dë seisens quiloumèttri d'eisì.
Oû vëneen dë chantô:
O filh dë la mountannho,
arlèvo toun menton,
t'â tribulà per d'autri,
doozèuro penso a ta meezon.
Oi, notre orgölh l'ee dëcò d'èse filhs dë la mountannho; d'èse dë veritabbli mountanhòrs. E oû pouheen lëvô la tèto, perquè la mountannho il a arè doumà a lh'autri ben dë mèi quë so quë lh'autri ân dounà a la mountannho, e so qu'il a arsèt, î së l'ee toujourn gaanhà. Ma arlëvô soun menton per pensô a sa meezon la vò pâ mequè dire dë noû rendre la vitto plû agreabblo aboù unë plû bell'abitasion, aboù lë bònh, la televizion, lë friggo, la mouquètto, lë rechaudament a la pitrollho e la macino din lë garagge. Oû pouheen aguee tou soon senso foutre lë mòni aprê l'appio, sens'afrandô lë patouà per la fënetro, coumà ouz aveen faet aprê la guèro aboù loû roués e loû placòrs d'un viegge. Lë patouà â pò ben restô din meezon aboù lâ chozaa nouva quë loû temp nouveaus nouz ôn, Dioù mersì, pourtà. En eefet, où pouheen restô noû memi bèlle senso roués e vèllhi placòrs. Ma, senso patouà, coumà pöpple oû sieen perdû.
Oû së planheen chaa tant quë loû jouvi d'enquèu il ân pâ d'ideòls, qu'î sabban pâ so qu'î volan, e arant parelh. La lh'a calcaren dë vee, ben quë la siè pâ per tut la mem' chozo. Ma sariò-lò pâ un ideòl per s'toû jouvi dë voulguee ben a la lengo dâ paeri, dë respetô so qu'ân faet loû paeri, d'etudiô notro istorio, dë së sentî fiés dâ pasà e dë deefendre so quë notro arèiregent nouz a tramanda? Sariò-lò pâ dëcò un ideòl per s'toû jouvi, qu'etudiôn tantaa choza utila e inutila, dë prènne counsienso dë sa valour dë pöpple, e pâ dë troupèl? Enfin, dë së battre per la rënaesenso dë sa tèro? Perquè lh'aveen-noû pâ moûtrà set ideòl? La sariò toujourn melh quë lë vèut qu'î sentan souvent a l'aviron d'èlli e qu'î sabban pô coumà ramplî.
Ouz aveen acoumplì notre chant aboù lâ paròlla:
Patouà, quë nun t'empèrde,
patouà, quë Dioù të garde
e â garde
la Valaddo dâ Cluuzon.
Oi, quë Dioù noû garde e quë, aboù nouz-autri, â garde notre patouà; qu'â noû doune la bouno enspirasion, la voulountà dë counservô un ben gratuit, ma estremament presioû: notro paròllo, notro lengo. Penseen quë loû mours a la guèro î sioûn cèus per garantî l'Italiò: ma l'Italiò î la veòvan din la souvënenso dë soû champ, dë soun cazèi, dë sa famillho e dë soun patouà.
Î së sioûn sacrifià dëcò per counservô soun lengagge, pô per lë dounô viò. E nouz-autri, counserveen jalouzoment so qu'èlli ân voulgù prezervô en së sacrifient. La noû couto pâ chòr dë prezervô notro lengo, la noû couto pô lë sacrifisi dë la vitto: la noû couto mequè un pauc dë bouno voulountà.
E pourtant, malgrè laz aparensa, oû voulà encâ ben a votre patouà. Cant l'ee question dâ patouà, ouz acourà arè noumbroû, quë la siè â salon dë la coumuno per entendre loû meinô, ou a la glèizo ou eisì en plen aer. Cant l'ee question dâ patouà, oû mandà voulountiè votri meinô a lâ leisons de Gouiddo Reisent e d'Ouggo Piiton. Oû lhë voulà ben a votre patouà cant, en entendent mountô lâ prumiera nòtta d'un cantiqque en votro lengo, oû voû sentà fremî. Oû lhë voulà ben a votre patouà, e magòro oû zë sabà pô. E pourtant â parlo encòro a votre cör e, â fons, la vouz engrèvo dë l'aguee un pauc delaesà.
L'eez un sentiment quë nouz enspiro esperanso. Quë lë Boun Dioù eecoute notro priero d'enquèu e qu'â noû doune la fòrso d'èse obeisens a sa lèi, perquè din sa lèi naturòlo la lh'a, per noû, dëcò lë patouà.
commenta