Bien d'ann pasà, lî paizan dë la Val San Martin ilh avìën peui pâ tout soc î voulìëgn ës la taoulo, cant î minjavën a mes-jouërn ou a sino. Lî particoular d' lâ bourjâ pi aouta, lou salam dâ pueurc î lou vihìën moc ës lâ taoula dî particoular lour vëzin qu'avìën bien d' vaccha 'nt â teit e bien dë tero â soulelh. Bien dë oitti campagnin d' la mountannho dounco, î seuimavën fin ëd jouërn lh'eulh ubert lou cicin qu'î pouhìën pâ aguê.
Jan Teve l'ero lou pi cit paizan d' la Maiero, la pi brutto bourjâ d' la cumuno 'd Prâl. Ën meizoun al avìo pocca bestia (cattre chabbra, un bouc për fâ raso e pâ gî dë vaccha) e bien dë bardasoun qu' li d' mandavën dë pan. E lou pan, a lou troubavo travalhant coum un mat dui toc dë garigga quë li avìo laisà soun paireâ a sa mort (Diou l'aie!). Peui notre bar' Jan Teve, për mantënî sâ chabbra, â fënavo cattre giërpas, talhant l'erbo ooub lou voulam.
L'ërvëngù, al ero ben maigre e souvënt notre boun-om â sabìo proppi pâ coum fâ a mantënî sî meinâ e sa fënno.
Jan Teve d' la Maiero â s'umplìo a triffa loubba e la matin për deigeun â përparavo uno groso poulëntaso 'd melio achëtâ, qu'sî meinâ avalavën coum dë loup.
La carn, ës la taoulo dâ paizan d' la Maiero, î 's vihìo moc cant la lei ero lou divari 'd calqu' chabbra quë 's picatavën; e lou succre, l'ero la mëzino për lî mâl ëd trippo e për Denâl e Paca, për la feto dâ Boun Diou. Dë pueurc, la 's coustumavo pâ d'aguênen, e lh'uou î 's pourtavën â Prie.
Cant Jan Teve anavo â Prie, l'ero un avënimënt për la bourjâ. La neuit prim, lâ donna e lî vëzin 's n'aribavën për coumandâ-lì calcozo:
"Da ja qu'ouz anà aval, î li dizìën, acëtà -mé eison e eiquen", e Jan Teve, qu'ero un om trop braou e fin a un poc fol, â dizìo ouì a tuti, charjant-sé 'd coumësioun.
E la matin a l'albo, Jan Teve s'ëncaminavo e cincirin â sëndìo la vio novo fin a l'Adreit dî marmou, dount coumënsavo la vio groso. Aribant a Poumeifré, â 's fërmavo uno minutto beoure uno vê da Pierin Gatin, l'oubërgiste d' la bourjâ. Peui, notre brav-om s'ëncaminavo për vënî â Prie, la citto capitalo
d' la Val San Martin. La primmo cozo qu'â fëzio, l'ero d'anâ troubâ bar' Jan Balmo, qu'avìo sa buteo 's la plaso 'd la cumuno: "Dounàmée un'eimino 'd melio- e notre Jan Balmo li vërsavo la farino mëzurâ 'nt â sac. Jan Teve
'd la Maiero souvënt al avìo pâ lî soldi për pagâ la melio e alouro lou boutëgari 's la plaso 'd la cumuno pilhavo soun libras nier e, ooub un crihoun eipountià, al eicrihìo a stampatel lou nom 'd Jan Teve e, dapè, la soummo dëgùo.
E Jan Teve s'ëncaminavo vers la Maiero.
Al anavo cincirin, ma lou boun 'd l'ità notre boun-om â trasuavo ben, belle qu'â pousese bagatello.
Aribant a Poumeifrée, l'osto dë Pierin Gatin lou tirave fort, ma â 's fërmavo pâ, përquée la li fëzìo vërgounnho dë se fërmâ e fâ marcâ.
Jan Teve aribavo a la Maiero a niero neuit. Sa fënno Jantoun l'atëndìo dapè 'd la fountano e li d'mandavo s'al avìo fait boun viagge. Jan Teve li dizìo quë ouì e tuti dui ën cattre saout ilh aribavën a baracco. Uno m'netro fumavo 's dâ tavou. Jan Teve la travoundìo vitte, peui tuti dui anavën s'eitravachâ 's la palhaso dë feullha 'd faou e Jan, strac a mort, â s'ëndurmìo subit.
Uno vê, a notre mountanhin la lh'ê aribà un'avënturo proppi bello: ma atëndè un poc, quë voû la contie.
L'ero lou sande drant Paca e Jan Teve ero calà â Prìe për acëtà, ënsëmp a l'eimino 'd melio, d'cò uno lìouro 'd succre për fâ joi a sî meinâ.
Jantoun, lou jouërn prim, ooub la crammo dâ lait 'd la chabbro jallho, avìo fait uno lìouro 'd bur, e peui al avìo charià a vëndre lou chabrì 'd l'aoutro chabbro. Troubant-sé coub calqu' sëntimma 'd pi qu' d'abituddo 'nt â sacoucin dâ courpet, notre om ëd la mountannho al avìo voulgù se fërmâ 'n poc ëd pi a l'osto 'd Peirot për beoure ooub lh'amis dui mezzi littre dâ vin
Ricopanso, la specialità dë l'osto pi groso dâ Prie. E l'ero belle neuit cant â s'ero 'ncaminà, un poc tinteno.
Mannho Lidio, la fënno dâ patroun 'd l' osto, lh'avìo dit s'â voulìo se coujâ â teit, dapè lâ vaccha: â sërìo mountà a Prâl la matin aprê. Ma Jan Teve, për pâ fâ biscâ sa fënno , qu' l'oourio atëndù toutto la neuit dapè 'd la fountano, al avìo dît dë no. E peui, la luno ilh ero groso e el, quë diaou, al avìo pâ granquè poou!
Parelh, notre boun-om â s'ero 'ncaminà ooub sa melio 's l'eicino e la trippo pleno 'd vin. Â marchavo da pi d'un'ouro e al ero jo aribà â Saout dâ Loup, cant â vé un'oumbro â mes 'd la vio:
-Soc diaou l'ê-lo?, â di; ma peui, ën beuicant melh, la li 'smillho 'd vê la fouërmo d'un pueurc grâ. Alouro notre boun-om paouzo sa sacâ e fai cattre pâ dë couërso për saoutâ acol a soc â crëìo qu' la fouse 'n pueurc, qu'oourìo rasazià, për almënco un ann, el e toutto sa familhëtto. Ma soc â crëìo quë fouse 'n pueurc l'ero 'nvecce l'oumbro d'uno souccho 'd melze. Ma notre gënt quë crëìo ai soursìie e a lâ stërlogga,bien d'ann aprê, cant â countiavo a sî p'cit filh 'd la vê dâ Saout dâ Loup, a lour dizìo qu'lâ fantina, calâ da lâ roccha 'd Malaouro, e lou diaou qu' laz acoumpanhavo, lh'avìën fait sparì uno groso riceso.
A qu'lî tëmp, la lei ero 'ncaro 'd gënt quë crëìën a là bàbboula!